reklama

1989: Ako sme sa zariaďovali

Na rok 1989 len tak ľahko nezabudnem. A to nielen kvôli spomienkam na štrnganie kľúčmi na jesenných námestiach a na pád zdanlivo nezničiteľného režimu. V roku 1989 sme sa totiž zariaďovali.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (50)
Obrázok blogu

 V júni 1982 som skončil vysokú školu a tak ako veľa ďalších som sa rozhodol, že sa nevrátim do rodného mesta, ale zostanem v Bratislave. Pomerne rýchlo som si našiel perspektívne miesto v energetike. Horšie to bolo s bývaním. Keďže som nebol sociálny prípad, nemal som šancu dostať štátny byt. Zostávalo mi iba jediné, zapísať sa do poradovníka na pridelenie družstevného bytu. To som urobil iba pre pokoj svedomia, aby som si v budúcnosti nemohol vyčítať, že som nevyužil každú, aj tú najmenej pravdepodobnú možnosť. Čakacia doba v poradovníkoch pre neženáčov v tom čase totiž presahovala aj desať rokov. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Bývať však bolo treba. Bolo mi ľúto míňať svoje prvé ťažko zarobené peniažky na drahé priváty. Našťastie sa našli dobrí kamaráti na internáte, ktorí ma boli ochotní prichýliť. Pol roka som tak strávil načierno na nafukovačke v Mlynskej doline. Bolo to celkom fajn až na to, že okolo desiatej večer som si vždy vytiahol nafukovačku spod postele a kazil som ostatným zábavu, ktorá sa ešte iba rozbiehala. No a ráno o šiestej som sa snažil vypariť z izby čo najtichšie, aby som pánov študentov nebudil.

 Študentskú pohostinnosť som našťastie nezneužíval príliš dlho. Už po pol roku som mohol bývať vo svojom. Nie, nestal sa zázrak, v poradovníku na družstevný byt som sa nepohol ani o piaď. Bol som však zamestnaný v podniku, ktorý bol štátom preferovaný aj bytmi, ktoré mohol rozdeľovať svojim zamestnancom. Aj zásluhou správneho človeka na správnom mieste (môj šéf bol dosť veľké zviera v Revolučnom odborovom hnutí - tak sa vtedy volali odbory) mi už po pol roku bol pridelený tzv. podnikový stabilizačný byt. Síce iba malá garsónka vo veľkej Petržalke, ale aký to bol rozdiel oproti nafukovačke v preplnenej študentskej izbe. Bol som na svoje vlastné bývanie patrične hrdý a vydržal som tam niekoľko rokov. Medzitým som sa oženil, narodil sa nám syn a prišiel rok 1988.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Koniec roka 1988 bol pre našu mladú rodinu veľmi významný. Dostal som výmer na trojizbový byt. Ani teraz sa nestal zázrak. V poradovníku na bytovom družstve som za 6 rokov postúpil skôr dozadu ako dopredu. Znova mi však pomohla energetika, už skôr spomínaný správny človek na správnom mieste a trochu aj zhoda okolností. Pridelili mi tzv. družstevný stabilizačný byt. Na potrebných 25.000 Kčs sme si vzali mladomanželskú pôžičku. Podpísal som v podniku záväzok, že tam odpracujem minimálne 10 rokov a mohli sme sa sťahovať.

 Ešte predtým však bolo treba v novom byte urobiť nejaké úpravy. Na steny sa vtedy lepili tapety. Na celom sídlisku 2-3 vzory. Málokomu sa páčili a tak väčšina nových majiteľov bytov ich strhávala dolu a namiesto nich sa natiahla stierka. Kto na to mal, zavolal si remeselníkov. Tí sa vtedy volali "fuškári". Boli to robotníci, ktorí riadne pracovali v štátnom podniku a po práci a cez víkendy išli na druhú šichtu na fušku. Na fuškách zarobili oveľa viac ako bola ich mesačná výplata v zamestnaní. Nečudo, že sa preto v zamestnaní príliš netrhali, museli predsa šetriť sily na večer. My sme potrebovali ušetriť a tak sme fuškárov nevolali. Zvládli sme s pomocou kamarátov stierkovanie aj sami. Síce boli steny trochu hrboľaté, ale stále to bolo lepšie ako tá otrasná tapeta. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 No a mohli sme sa sťahovať. Manželka si konečne mohla domov priviezť dedičstvo od starej mamy - nábytok do spálne z poctivého dreva ešte z prvej republiky. Chudákovi synovi sme do detskej izby uložili staré haraburdy z garsónky. Zostávala už iba obývačka. Tú sme si chceli zariadiť pekne. To však v tom čase bol veľmi veľký problém. V obchodoch s nábytkom bolo všetko možné, len nie pekný nábytok. Boli tam vystavené otrasné kusy vyrábané v obrovských sériách vo veľkých nábytkárskych závodoch. Našťastie, vyrábali sa u nás aj pekné veci, len sa k nim bolo ťažko dostať. Tie pekné veci vyrábali malé výrobné družstvá a dali sa vidieť raz ročne v Brne na veľtrhu. Boli vyrábané na objednávku a do predajní sa vôbec nedostali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Urobili sme si taktický plán a vyrazili sme do Brna. Plán bol veľmi dôležitý, pretože nestačilo iba ísť a kúpiť. Najdôležitejšie už vtedy bolo mať včas správne informácie. Preto som ja vyrazil do Brna už v prvý deň veľtrhu. Vtedy bolo otvorené iba pre papalášov a novinárov. Nebol som ani jedno ani druhé, takže cez bránu som nemal šancu dostať sa dnu. Šiel som teda trochu stranou a šup cez plot. Keď som bol dnu, už som mal vyhraté. Prešiel som si všetky pavilóny s obývacím nábytkom, urobil som si dôležité poznámky a šiel som domov.

 Na druhý deň sme vstávali veľmi skoro. K synovi sme si zabezpečili varovkyňu a vyrazili sme do Brna. Tentoraz obaja. Pred bránu výstaviska sme prišli asi hodinu pred otvorením a už tam bol dosť veľký dav. Ten sa stále zväčšoval a zväčšoval. A konečne prišla tá hodina "H". Brána sa otvorila a dav sa dal do pohybu. Každý sa ponáhľal, čo mu sily stačili, aby sa mu čosi ušlo. My sme sa pre istotu rozdelili. Vedel som presne kam treba ísť a tak manželka trielila do jedného pavilónu a ja do druhého. Snažili sme sa dostať na čo najlepšie miesta v radoch a potom už bolo treba len čakať. Hurá!!! Dočkal som sa. Po niekoľkých hodinách som prišiel na rad a mohol som nadiktovať slečne za pultom svoju objednávku. Dodacia lehota 1 rok. Cena 30.000 Kčs. Nevadí, hlavne že budeme mať v obývačke to, čo sa nám páči. Spokojný som vychádzal z pavilónu. Tí, ktorí najskôr vyberali a až potom sa postavili do radu, už nemali šancu. Vonku sme sa stretli s manželkou na dohodnutom mieste. Aj ona mala šťastie o podarilo sa jej urobiť objednávku. Dodacia lehota tentoraz dva roky. Mali sme teda aj zálohu. Keby jeden výrobca zlyhal, je tu ešte druhý. Mohli sme sa teda spokojní vrátiť domov.

 Nábytok do obývačky bol teda zabezpečený. Chýbal nám ešte nový televízor. Zatiaľ nám slúžila čiernobiela Tesla Dajana, ktorú som dostal od otca. Kúpiť dobrý televízor však tiež nebolo jednoduché. V obchodoch sa bežne predávali česko-slovenské Oravy, farby však neboli nič moc a boli dosť poruchové. Zahraničné televízory sa okrem Tuzexu dali kúpiť v špecializovanej predajni Merkuria. Ten kto nemal známeho v predajni alebo nedal "všimné", sa stal častým návštevníkom predajne. Bolo treba vystihnúť, kedy príde zásielka, vystáť si rad a mať šťastie. Po niekoľkých neúspešných pokusoch sa to nakoniec podarilo. Nespočetné hodiny strávené v rade na ulici pred Merkuriou sa oplatili. Stal som sa šťastným majiteľom nového farebného televízora Daewoo s uhlopriečkou 55 cm. Cena 8.500 Kčs. Bola to veľmi dobrá kúpa. Stálo ma to síce veľa času, nervov a viac ako moje dva mesačné platy, ale televízor slúži ešte dodnes.

 Takým istým spôsobom sme kupovali práčku. V garsónke sme prali na starej vrtuľovej práčke Romo. Bola skoro neustále v permanencii. Pampersky vtedy nejestvovali a plienky bolo treba prať denne. V novom byte sme chceli prať moderne na automatickej práčke. A zase tu bol problém. V obchodoch boli bežne k dispozícii Tatramatky z Popradu. Práčky preslávené tým, že počas prania tancovali po celej kúpeľni. Občas zhodili aj umývadlo. Dostali sa kvôli tomu aj do jedného z prvých hitov Richarda Müllera: "... Tatramatky ródeo, mieša sa tu s operou..." Zase mi preto zostávalo iba trávenie času v pracovnom čase na chodníku pred Merkuriou. Otvárali asi o deviatej a ak som chcel uspieť, musel som sa do radu postaviť najmenej o ôsmej. Ešte že v práci mali pochopenie pre moje problémy. Záver bol ale tiež radostný. Veľa času, veľa nervov a tentoraz až tri mesačné platy, ale mohol som si do nášho nového bytu priniesť práčku Philco za 10.500 Kčs. Síce bola aj so sušičkou, ktorú sme vlastne nechceli, ale nechcel som riskovať, že nabudúce už nedostanem žiadnu.

 Takže takto naša rodina trávila posledné mesiace komunizmu zariaďovaním nového bytu. Ja ako úspešný mladý inžinier so 6 ročnou praxou som zarábal cca 4.000 Kčs + rodinné prídavky 200 Kčs. Manželka dostávala materskú, už ani neviem koľko stovák to bolo. Ale dalo sa. Síce skromne, ale vyžili sme. Potraviny vtedy neboli drahé, manželka šila pre syna aj pre seba, na dovolenky sme nechodili. A podarilo sa nám aj zariadiť si byt. Aj keď bez pomoci rodičov a počiatočného kapitálu, ktorý nám na začiatku nášho manželstva venovali, by to nešlo. A hlavne by to nešlo bez nespočetného počtu hodín strávených vo všetkých možných radoch, ktoré vtedy existovali a bez pochopenia kolegov, ktorí kryli moje "pracovné výkony" na chodníkoch pred predajňami ako sa len dalo.

Ján Žatko

Ján Žatko

Bloger 
  • Počet článkov:  183
  •  | 
  • Páči sa:  62x

Konzervatívec v politike aj v živote. Zoznam autorových rubrík:  Devínska Nová VesRozhovoryBratislavaPolitikaKanadaOsobnostiPrírodaZaujímavostiFotografieSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu